O blogu

Som postihnutá. Narodila som sa s detskou mozgovou obrnou a väčšinu svojho života som bola ableistka. Nechápte ma zle, nikdy som ostatných postihnutých ľudí nijako nediskriminovala, ale verila som, že diskriminácia, s ktorou sa bežne stretávame, je súčasťou života.

Samozrejme, že sú všade bariéry, veď väčšine ľudí neprekážajú. Čo na tom, že sa niekam neviem dostať? Proste si nájdem inú zábavku. Samozrejme, že by som nemala nosiť šaty alebo tancovať na verejnosti, lebo ľudia by si mohli všimnúť moje postihnutie. Samozrejme, že by som nemala robiť veci, ktoré mi trvajú dlhšie ako zdravým ľuďom, nikto na mňa predsa nebude čakať. Mala by som byť vďačná, keď ľudia spravia veci za mňa alebo sa ponúknu, že ma vynesú hore po schodoch. Čo na tom, že je to nebezpečné a cítim sa pri tom nepríjemne? Oni sa mi len snažia pomôcť a to predsa musím oceniť. Mala by som byť vďačná za bezbariérovú toaletu či možnosť napísať skúšku na počítači. Ak ma niekto nazve inšpiratívnou, mala by som sa s hrdosťou poďakovať. A nikdy by som nemala dovoliť, aby ma moje postihnutie akokoľvek obmedzovalo. Ak nestíham držať krok s mojimi spolužiakmi či kolegami, mala by som sa proste viac snažiť. Stačí napríklad zostať dlhšie v kancelárii a všetko hravo dobehnem. Ak mi niekto povie, že by neuhádol, že mám zdravotné znevýhodnenie, je to kompliment, však?

Tomuto obrazu o sebe a mojom mieste v spoločnosti som verila, až kým som pred pár rokmi nestretla jednu úžasnú postihnutú ženu a aktivistku, ktorá mi pomohla konfrontovať môj vlastný internalizovaný ableizmus. Uvedomila som si, že mám právo všade očakávať bezbariérovosť, mám právo na pracovné podmienky prispôsobené mojim potrebám, mám právo nosiť šaty a môžem jazdiť na koni, hoci potrebujem pomoc pri zosadaní. Nazývať ma inšpiratívnou nie je kompliment, a ak ste si nevšimli, že som postihnutá, znamená to, že ste mi nevenovali pozornosť.   

Hoci som si toto všetko konečne uvedomila, stále som bola presvedčená, že nie je na mieste, aby som hovorila o ableizme alebo sa dožadovala bezbariérovosti, pretože čo ak niečo pokazím? Čo ak sa mi v práci všetci prispôsobia a ja napriek tomu nebudem zamestnankyňou roka? Čo ak urobím chybu a odnesú si to všetci postihnutí ľudia?

Tá priateľka, ktorú som spomínala vyššie, mi pomohla uvedomiť si ešte jednu vec. Nemusím byť dokonalá na to, aby som si zaslúžila ľudské práva. A ak sa ich nezačnem domáhať sama, nikto iný to za mňa neurobí. A to je dôvod, prečo som sa rozhodla založiť tento blog. Dúfam, že sa mi týmito článkami podarí dopísať až k rovnosti pre mňa a celú moju komunitu.