Čo mi prekáža na charitatívnych reláciách typu V siedmom nebi

Dnes skritizujem obľúbenú vianočnú tradíciu mnohých z vás: “prispievanie na postihnuté deti.”

Skôr ako ma nazvete Grinchom, vypočujte si ma: na tom, že prispejete na charitu, ktorá pomáha postihnutým deťom, nie je nič zlé.  

Množstvo postihnutých ľudí by si bez pomoci neziskových organizácií napríklad nemohlo dovoliť nevyhnutné kompenzačné pomôcky, či dokonca život zachraňujúcu liečbu keďže ich štát často neprepláca. Existujú organizácie, ktoré nám pomáhajú dostať sa k vzdelaniu, nájsť si prácu alebo bojovať s diskrimináciou.

Fight for Right je nezisková organizácia, ktorá v súčasnosti zachraňuje životy postihnutých ľudí na Ukrajine. Ich práca je nesmierne dôležitá a vaša podpora v nej zohráva kľúčovú úlohu.

Problém, ktorý mám s niektorými charitatívnymi organizáciami, spočíva v spôsobe, akým zbierajú peniaze na svoje aktivity a poskytujú pomoc, pretože pri tom zasahujú do ľudskej dôstojnosti postihnutých ľudí.

V tomto článku rozoberiem, čo mne a mnohým ďalším postihnutým ľuďom prekáža na dvoch populárnych charitatívnych programoch. Prvým je V siedmom nebi (Slovensko) a druhým Children in Need (Spojené kráľovstvo). 

V ableistickom nebi 

V siedmom nebi je rodinná relácia, ktorú vysiela TV Joj. Premiéru mala v televízii Markíza v roku 2008 pod názvom Modré z neba. Pôvodný cieľ relácie spočíval v tom, že si v nej Slováci a Slovenky mohli plniť sny. Stačilo, aby ste splnili nejakú výzvu (napríklad prekonať strach z výšok) a televízia vám za odmenu sprostredkovala stretnutie s obľúbeným hercom alebo vám zaplatila výlet do Disneylandu. Neskôr sa tento koncept pozmenil a televízia začala plniť sny ľuďom, ktorí čelili nejakým životným ťažkostiam (chudobe, domácemu násiliu, postihnutiu či smrteľnej chorobe).  

Keď v roku 2013 dostala Markíza nového riaditeľa, reláciu zrušili.

Moderátor Vilo Rozboril sa teda aj s Modrým z neba presunul do Jojky a od roku 2014 tam môžete túto reláciu sledovať pod novým názvom V siedmom nebi každú nedeľu večer počas Adventu.

Rozboril so sebou do Jojky nanešťastie nepriniesol iba koncept relácie, ale aj všetky jej muchy.

Rovnako ako ostatné televízne programy, V siedmom nebi potrebuje na prežitie vysokú sledovanosť. Jeho príťažlivosť spočíva v tom, že vďaka dojímavým príbehom dokáže u obecenstva vyvolať silné emócie. Vyvolať v ľuďoch súcit voči niekomu inému je úplne v poriadku. Naša schopnosť vcítiť sa do druhých je v skutočnosti nesmierne dôležitá pre prežitie ľudstva, pretože nás vedie k tomu, aby sme sa postarali o zraniteľných členov/ky spoločnosti. Množstvo neziskových organizácií používa súcit vo svojom fundraisingu alebo pri nábore dobrovoľníkov/čok. Problém V siedmom nebi je v tom, že to robí na úkor ľudskej dôstojnosti.

Počas jednej epizódy majú diváci/čky možnosť vidieť niekoľko príbehov. Na začiatku každého príbehu Rozboril pozve do štúdia darca/kyňu a oni mu vysvetlia, komu chcú pomôcť, takže obecenstvo dostane všetky informácie hneď v úvode. Napriek tomu, keď sa Rozboril reálne stretne s ľuďmi, ktorým má V siedmom nebi splniť sen, začne sa ich na ich životný príbeh pýtať tiež. Pričom ich núti nanovo prežiť traumatické zážitky, ako domáce násilie alebo smrť milovaného človeka. Keď sa rozpráva s postihnutými ľuďmi, obzvlášť s deťmi, vždy sa sústredí na negatívne dopady ich postihnutia. Kladie im otázky o skúsenostiach so šikanou, pobytoch v nemocnici, bolestivých zákrokoch či pocite vylúčenia z toho, že sa nemôžu naháňať s kamarátmi za loptou. Následne sa ich rodičov (prípadne opatrovníkov) vypytuje na ďalšie smutné spomienky, detaily o diagnózach ich dieťaťa alebo finančné problémy. Zvyčajne neprestane, až kým pred kamerou nerozplače aspoň jedného člena rodiny. 

Počuť svojich rodičov lamentovať, že nikdy nebudú ako ich rovesníci a aké ťažké je sa o nich starať, musí byť pre tieto deti strašné. Navyše, je možné, že keď budú staršie, niektoré z nich sa budú za svoje účinkovanie v tejto relácii hanbiť.

Účinkovanie (nielen postihnutých) detí v podobných reláciách považujem za zneužívanie, pretože malé deti proste nie sú schopné poskytnúť na niečo také informovaný súhlas.

V roku 2020 dostalo V siedmom nebi a televízia Joj pokutu 30 000 eur od Rady pre vysielanie a retransmisiu za zásah do ľudskej dôstojnosti dvoch týraných detí, ktoré sa objavili v jednej z epizód.

Ešte v čase, keď sa relácia vysielala na obrazovke televízie Markíza musela čeliť kritike od autorky pôvodného nápadu Adriany Krónerovej, ktorá pre blog O médiách povedala: „To, kam sa Modré z neba dostalo, nemá nič spoločné s tým, na akom posolstve v roku 2008 relácia vznikala. Keď sme vymýšľali Modré z neba, chceli sme, aby to bol program, v ktorom sa plnia sny ľuďom. Nielen zdravým ľuďom, nielen chorým ľuďom, nielen sociálne, či inak postihnutým ľuďom, ale jednoducho ľuďom.

Aby bol výber vyvážený, vyberali sme ľudí z rôznych vekových, sociálnych či menšinových skupín. Išlo hlavne o to, aby to bol pozitívny program, ktorý bude prinášať ľuďom radosť. Aj tým na obrazovke, aj tým pred obrazovkou. Rozhodne to nemalo to byť citové vydieranie, ani vyhľadávanie ľudského nešťastia ako atrakcie a následné parazitovanie na ňom pre účely komercie.”

Splnená nočná mora 

Ako dieťa som mávala nočné mory o tom, že mi Rozboril zaklope na dvere. Som nesmierne vďačná, že sa nikto z mojej rodiny a priateľov nerozhodol splniť mi takýmto spôsobom “sen.” Mnohí moji postihnutí priatelia a priateľky to cítia rovnako. 

V prípade, že v relácii vystupujú dospelí postihnutí ľudia, ich príbehy sú vždy prezentované ako inšpiratívne. Sú v nich zobrazení ako superhrdinovia/ky, čo dokážu všetky bariéry a diskrimináciu prekonať vlastným úsilím. Zvyčajne sú vo vzťahu a ich partneri/ky sú vykreslení ako anjeli. Inspiration porn rovnako ako idea anjela, ktorý sa obetoval pre postihnutého partnera/ku, sú stereotypy, ktoré postihnutým ľuďom v reálnom živote ubližujú. 

Ak je “hrdinom” príbehu dospelý človek s postihnutím, ktorý nebol schopný “prekonať svoje postihnutie,” – nepracuje, je nezadaný, žije u rodičov a potrebuje dvadsaťštyri hodinovú opateru – Rozboril sa s k nemu okamžite začne správať ako k dieťaťu a primárne komunikovať s jeho rodičmi.

Hoci rodičia daných postihnutých ľudí v rozhovore často poukážu na to, že sociálny systém na Slovensku zlyháva, ich problémy sú stále podané ako tragický osud, ktorý sa nedá zmeniť. 

V týchto prípadoch je splnený “sen” zvyčajne nové auto, vozík, pobyt v kúpeľoch či prerábka domu. 

Po splnení “sna” prídu členovia/ky obdarovanej rodiny do štúdia, aby celí vyobliekaní porozprávali o tom, ako im V siedmom nebi uľahčilo život. Tento naratív presviedča obecenstvo, že spoločnosť nemusí pre zrovnoprávnenie postihnutých ľudí urobiť nič. K šťastiu nám totiž úplne stačí, ak nás V siedmom nebi pošle na dovolenku do Egypta. 

Napriek tomu, že si Rozboril do relácie pravidelne pozýva známych a vplyvných ľudí (politikov/čky, celebrity, či podnikateľov/ky), aby mu pomohli pri plnení “snov”, nikto z nich nikdy nevyužil túto skúsenosť ako motiváciu na boj s ableizmom či sociálnou nespravodlivosťou. Bolo to pre nich len PR a pre Rozborila spôsob, ako zarobiť na ľudskom nešťastí. 

Ako pomáhať bez ponižovania 

„Čo teda chceš? Aby sa V siedmom nebi zrušilo a všetci tí úbohí ľudia zostali úplne bez pomoci?”

Myslím si, že relácie ako V siedmom nebi by naozaj nemali existovať, pretože “pomoc”, ktorú poskytujú by mal ľuďom zabezpečiť štát. Musíme sa prestať spoliehať na súcit druhých ľudí a namiesto toho vytvoriť sociálny systém, na ktorý sa dá spoľahnúť.

Nanešťastie, stále žijeme v dystópii, kde potrebujeme pomoc charity, aby sme sa dostali k ľudským právam. 

Áno, bývanie, zdravotná starostlivosť, kompenzačné pomôcky a mnoho iných “snov,” ktoré Rozboril plní, spadajú do kategórie ľudských práv a preto by sme nemali od ľudí žiadať, aby výmenou za ich naplnenie plakali pred kamerami a zdieľali traumatické spomienky alebo informácie o svojom zdravotnom stave s celým národom. 

Takže, čo by podľa mňa V siedmom nebi malo urobiť? 

Chcela by som, aby prestali zneužívať, ponižovať a traumatizovať zraniteľných ľudí kvôli sledovanosti.   

Vyvolať v obecenstve súcit sa dá aj bez toho, aby moderátor pravidelne niekoho rozplakal. Chcela by som, aby zaobchádzali s ľuďmi, ktorým pomáhajú s rešpektom. Chcela by som, aby prestali infantilizovať postihnutých dospelých. Chcela by som, aby prestali šíriť inspiration porn, pretože na tom, že postihnutí ľudia proste žijú svoje životy, nie je nič inšpiratívne. Chcela by som, aby svojím divákom a diváčkam ukázali, že byť postihnutý nie je tragické. Práve naopak, je to identita, na ktorú sú mnohí postihnutí ľudia hrdí. Chcela by som, aby využili svoj vplyv a kontakty na aktivizmus, aby sa ľudia v budúcnosti nemuseli spoliehať na charitatívne programy. A ak chcú naozaj úprimne pomáhať zraniteľným ľuďom, mali by nás počúvať, keď ich kritizujeme. O tom ako pomáhať bez ponižovania, by sa mohli učiť napríklad od OMD v SR. Dokonca by mohli zamestnať postihnutých ľudí, prípadne členov/ky ďalších menšín vo svojom produkčnom tíme. Ich rady by Jojke určite ušetrili kopec peňazí na pokutách.

Čo postihnuté deti potrebujú?

Children in Need je charitatívna organizácia a benefičný program zameraný na pomoc zraniteľným deťom v Spojenom kráľovstve, ktorý každoročne vysiela televízna stanica BBC.

Children in Need vznikli v roku 1980 a odvtedy sa im podarilo vyzbierať viac ako 1,5 bilióna libier. 

Aktivistka za práva postihnutých ľudí Nina Tame (ak hovoríte po anglicky, rozhodne vám odporúčam sledovať Ninu na sociálnych sieťach) sa vyjadrila, že tento program je dnes čosi ako symbol Veľkej Británie. Hoci som o existencii Children in Need vedela už predtým, bližšie som sa o nich začala zaujímať až tento rok, potom ako Nina a Disabled Eliza – nebinarny postihnutý človek, ktorého aktivizmus sa tiež oplatí sledovať – začali hovoriť o veciach, ktoré im na tomto programe prekážajú. 

Pozrela som si niekoľko videí na ich YouTube kanáli a hoci musím povedať, že sa mi zdajú omnoho menej problematickí ako V siedmom nebi, rozhodne nie sú dokonalí. 

Začnime tým, v čom sú podľa mňa lepší než V siedmom nebi. Vo videách, ktoré som videla, zbierali peniaze pre neziskovky, ktoré kontinuálne pracujú so zraniteľnými deťmi. Vďaka tomu má ich pomoc väčší dosah, pretože podporujú organizácie, ktoré dlhodobo pomáhajú veľkému množstvu detí a rozumejú ich potrebám. Narozdiel od V siedmom nebi, ktoré v každom príbehu pomôže iba jednému človeku v jednej veci. 

Problém však je v spôsobe, akým zbierajú peniaze na podporu týchto organizácií. Každá organizácia bola vo videu predstavená dieťaťom, ktorému pomohla, a hoci v týchto videách bolo omnoho menej sĺz a ponižovania ako vo V siedmom nebi, stále sa od detí očakávalo, že sa s divákmi/čkami podelia o detaily zo zdravotnej karty alebo im opíšu traumatické zážitky, ako napríklad smrť jedného z rodičov. Ako povedala Nina, bolo to nechutné. Nielenže sa tým porušilo ich právo na súkromie, ale keďže tieto videá zostanú online už navždy, môžu ich v budúcnosti opätovne traumatizovať.

Súčasťou galavečera Children in Need je aj vystúpenie, počas ktorého zbor zložený z podporených detí zaspieva nejakú “inšpiratívnu” skladbu. Minulý rok deti vystúpili s piesňou Fix you (Napravím ťa) od skupiny Coldplay. 

Takže takto: postihnuté deti nie sú poškodené a nepotrebujú, aby ste ich naprávali či ľutovali. A hoci sa vás programy ako Children in Need a V siedmom nebi snažia presvedčiť o opaku, postihnuté deti nie sú na tomto svete na to, aby vás inšpirovali. 

Ak nám chcete pomôcť, musíte nás počúvať

V reakcii na kritiku od Niny, Elizy a ďalších postihnutých ľudí Children in Need tvrdia, že ich hlavným cieľom je každodenne podporovať zraniteľné deti a mladých ľudí, aby mohli byť sami sebou. Robia tak v spolupráci s 2 200 lokálnymi neziskovými organizáciami, ktoré neúnavne pracujú na tom, aby pre tieto deti priniesli pozitívnu zmenu. „Náš galavečer dáva deťom príležitosť zdieľať svoje príbehy, aby ľudia videli, ako ich finančná podpora pomáha týmto deťom napredovať a využiť svoj potenciál.” 

Ak je ich cieľom pomáhať zraniteľným deťom, prečo nie sú ochotní zobrať do úvahy kritiku od postihnutých ľudí? Nina sa narodila s postihnutím a je zároveň matkou postihnutého dieťaťa, kým Eliza v minulosti bolo súčasťou zboru počas jedného z galavečerov Children in Need, pričom svoju skúsenosť opísalo ako negatívnu. Ich rady by teda mohli Children in Need len pomôcť lepšie napĺňať svoju misiu. 

Rovnako ako Nina a Eliza, ani ja od vás nechcem, aby ste bojkotovali Children in Need. Napriek ich chybám totiž robia veľa dobrého. 

Ale ak chcete naozaj pomôcť postihnutým a zraniteľným deťom, navrhujem, aby ste si našli organizáciu (ideálne takú, ktorá zamestnáva postihnutých či inak znevýhodnených ľudí), ktorú budete podporovať celoročne, pretože jednorazový príspevok jednoducho nie je dosť na to, aby nezisková organizácia mohla prežiť. Ak si nemôžete dovoliť podporiť danú organizáciu finančne, môžete pre nich skúsiť dobrovoľníčiť. 

Sledujte postihnutých aktivistov a aktivistky na sociálnych sieťach. Vzdelávajte sa o ableizme, a keď naň vo svojom okolí (aj online) narazíte, nebuďte ticho. Požadujte bezbariérovosť všade, kam prídete, a to aj v prípade, že ju vy osobne nepotrebujete. Zdieľajte tento článok.

 V Novom roku dajte postihnutým ľuďom dar, ktorý naozaj potrebujeme: rovnosť.