Rowlingovej nová kniha je rovnako ableistická ako Harry Potter

Celosvetovo najznámejšia transfóbka J.K. Rowlingová vydala novú knihu, v ktorej sa rozhodla pridať do svojej zbierky ďalšiu formu neznášanlivosti: ableizmus. The Ink Black Heart je šiestym dielom série o dvojici súkromných detektívov, ktorú Rowlingová píše pod pseudonymom Robert Galbraith. Podobne ako väčšina detektívok, aj tu sa príbeh točí okolo vyšetrovania vraždy. Obeťou je Edie Ledwell, ilustrátorka, ktorú jej fanúšikovia/ky obvinili z ableizmu. Hoci niektoré scény napadne pripomínajú jej vlastný život, Rowlingová tvrdí, že o cancel culture plánovala napísať už roky a kniha nie je inšpirovaná reálnymi udalosťami.

Úprimne ma vôbec nezaujíma, či Rowlingová napísala knihu o sebe, alebo nie. Mätie ma niečo celkom iné. Prečo sa rozhodla obviniť Edie práve z ableizmu? Je ona sama ableistka?

Skôr než sa pokúsim nájsť odpovede na tieto otázky, musím sa k niečomu priznať: The Ink Black Heart som nečítala od začiatku do konca. Tá kniha má vyše tisíc strán a napísala ju transfóbna osoba, takže na ňu nehodlám plytvať lyžičkami viac ako je nevyhnutné. Pre potreby tohto článku som si pozrela niekoľko podrobných recenzií na YouTube, vypočula som si zopár rozhovorov s autorkou a prečítala som si úryvky, v ktorých vystupujú postihnuté postavy. 

Prípad bigotnej autorky  

Aby sme našli odpovede na moje otázky, budeme sa musieť premeniť na detektívov/ky a pátrať po dôkazoch nielen v Rowlingovej dielach, ale aj postojoch spoločnosti k ableizmu ako takému. 

Vyberte si, prosím, lupy a pátranie môže začať.

Edie Ledwell je v tomto príbehu obeťou, takže ju Rowlingová pravdepodobne nechcela obviniť z ničoho, čo by z nej v očiach čitateľov/iek urobilo záporáčku. Zároveň nemohla použiť transfóbiu (hoci v knihe stále nájdeme zopár transfobnych momentov), keďže vyhlasuje, že Ink Black Heart nie je ani trochu inšpirovaná jej životom. 

Som presvedčená, že Rowlingová si vybrala ableizmus preto, lebo je to jediná spoločensky akceptovaná forma diskriminácie. Množstvo ľudí dokonca ani neverí, že nejaký ableizmus vôbec existuje. Postihnutie vnímajú ako tragický osud človeka, s ktorým spoločnosť nedokáže urobiť nič.

Postihnutí ľudia majú podľa nich iba tri možnosti. Môžeme prekonať všetky bariéry sami a stať sa tak pre nich inšpiráciou. Alebo sa zmierime s tým, že nikdy nebudeme môcť viesť plnohodnotný život a naučíme sa mať radosť z pozerania na svet cez okno našej izby. To z nás urobí učiteľov života, ktorí vám ukážu ako sa tešiť z maličkostí. Tretia možnosť je zomrieť. V ich očiach je naše rozhodnutie spáchať samovraždu absolútne pochopiteľné a dokonca obetavé, pretože ak sa zabijeme, prestaneme byť pre naše okolie bremenom. 

Ak tieto tri možnosti odmietneme a začneme požadovať rovnosť, rešpekt a bezbariérovosť, spoločnosť nás automaticky označí za zatrpknutých, ufrfľaných, lenivých a hysterických. Presne takto Rowlingová odprezentovala svojim čitateľom/kám Keu – chronicky chorú aktivistku, ktorá je jednou z hlavných podozrivých. 

Predtým, ako bola zavraždená, Edie čelila online šikane a vyhrážkam od svojich fanúšikov/čiek. Z toho dôvodu detektívi Cormoran Strike a Robin Ellacott pátrajú po stopách v množstve tweetov, blogov a súkromných správ. S Keou sa prvýkrát stretávame cez jej bio na Twitteri, ktoré zahŕňa zoznam jej diagnóz – fibromyalgia, PoTS a chronická únava. 

Jej jedinou charakterovou črtou je, že je postihnutá, pričom čitateľom/kám má byť od začiatku jasné, že Kea rozhodne nezodpovedá spoločensky akceptovanej verzii postihnutého človeka.  Na svoje postihnutie je totiž hrdá. Hoci je príťažlivá a jej diagnózy sú neviditeľné, nijako sa ich nesnaží skrývať. Práve naopak – ku svojej identite sa hlási úplne otvorene.

Vo svojich príspevkoch kritizuje ableizmus v Edinom kreslenom seriály aj v spoločnosti. Na sociálnych sieťach okrem toho verejne hovorí o tom, že je v poriadku dožadovať sa bezbariérovosti, používať kompenzačné pomôcky, priznať, že nás niečo bolí, či nebyť produktívny/a. V tomto by s ňou súhlasili aj reálni aktivisti a aktivistky za práva postihnutých ľudí. Napísala Rowlingová Keu s cieľom vyvrátiť predsudky o živote s postihnutím? Bohužiaľ nie. Jej postoje sú v knihe spomenuté iba preto, aby čitatelia/ky mohli vidieť rozdiel medzi Keou a Strikeom. Strike, ktorý v armáde prišiel o nohu, odmieta používať barlu, pretože: „…palica len pridala ďalšiu výraznú črtu zjavu, ktorý bol už beztak veľmi odlišný, takže hrozilo, že jeho postihnutie bude ešte viac biť do očí. Navyše palica vždy pritiahla nevítané otázky a prejavy súcitu, o ktoré nestál.”

 V tejto pasáži Rowlingová dokonale vystihla pocity, ktoré všetci postihnutí ľudia prechovávajú voči pouličným ableistom/kám. Pouliční ableisti/tky sú zdraví ľudia, ktorí si myslia, že je v poriadku zízať na postihnutého človeka na ulici alebo ho dokonca zastaviť a klásť mu osobné otázky o jeho zdravotnom stave a živote. Takéto situácie sú extrémne otravné, ponižujúce a niekedy dokonca desivé, pretože títo ľudia neakceptujú nie ako odpoveď. 

Skritizovala Rowlingová vo svojej knihe správanie pouličných ableistov/iek? Nie, jej riešením bolo, aby Strike nepoužíval barlu bez ohľadu na to, že mu chôdza bez nej spôsobovala fyzickú bolesť. Ak nechceme, aby nás na ulici otravovali cudzí ľudia, mali by sme podľa Rowlingovej svoje postihnutie lepšie skrývať. 

Požadovať od postihnutých ľudí, aby skrývali svoju identitu alebo znášali bolesť či izoláciu, ak sa chcú vyhnúť obťažovaniu je neprijateľné. 

Keď aktivista za práva postihnutých ľudí napísal blog, v ktorom poukázal na to, že Eddie sa vo svojom animáku vysmieva z postihnutých postáv, Rowlingová premeškala ďalšiu šancu priviesť pozornosť k dôležitej problematike. Namiesto, aby priznala, že Edie nebola dokonalá a časť kritiky, ktorej čelila bola oprávnená (čo by v žiadnom prípade neospravedlňovalo jej vraždu), Rowlingová nám ukázala ako po zverejnení článku fanúšikovia/ky seriálu hrubo napádali Edie na Twitteri. Jej cieľom bolo odvrátiť pozornosť od toho, čo autor článku Edie pôvodne vyčítal. Aký odkaz poslala Rowlingová svojim čitateľom/kám touto pasážou? Postihnutí aktivisti/tky nemajú nijaké pádne argumenty: sme iba hysterickí, zatrpknutí a žiarliví trolovia. 

Toto je veľmi nebezpečný stereotyp, pretože vás učí, že kedykoľvek sa sťažujeme na ableizmus, netreba nás počúvať. Je úplne v poriadku nás diskriminovať či dokonca týrať, a ak sa nám to nepáči, mali by sme prestať fňukať a pomôcť si sami. Rowlingová vo svojej novej knihe v podstate povedala čitateľom/kám po celom svete, že je v pohode byť ableista. 

Čo vravíte? Ona to tak určite nemyslela? Zrejme iba čerpala z vlastných skúseností s toxickými fanúšikmi/čkami? A ja som si doteraz myslela, že tá kniha vôbec nie je o nej! 

Harry Potter a komnata plná ableizmu 

Naše vyšetrovanie nás priviedlo k ďalšej otázke:

Aký dôvod mali v minulosti aktivisti/ky za práva postihnutých ľudí na kritiku Rowlingovej? 

“Nemám vôbec tušenie. Harry Potter predsa nebol ableistický, však? Divooký Moody mal postihnutie a bol super cool!” 

Keď sa Rowlingovej v minulosti pýtali na reprezentáciu postihnutých ľudí v jej knihách, povedala, že v čarodejníckom svete nenájdeme žiadne muklovské choroby ani postihnutia. Čarodejnici ich totiž dokážu všetky vyliečiť pomocou mágie. Postihnutia v Harrym Potterovi majú výlučne magický pôvod. Na tom by nebolo nič zlé, keby sa v príbehu vyskytovala pestrá škála magických postihnutí, ktorá by čitateľom/kám ponúkla pozitívnu reprezentáciu života s postihnutím vo fantasy svete. Ako postihnuté dieťa čítajúce Harryho Pottera by ma niečo také nesmierne potešilo.

Poďme sa pozrieť, čo som namiesto toho dostala.

Postihnutie ako kliatba – Divooký Moody, Lupin a Nevillovi rodičia sa stali postihnutými po útoku temných čarodejníkov/níc a Červochvost prišiel o ruku počas rituálu na vzkriesenie Voldemorta. Toto učí mladých čitateľov/ky, že postihnutie ako také je zlé a treba sa ho obávať.

Ďalej tu máme postihnutie ako trest. Lockhart sa stal postihnutým po tom, ako ho zasiahlo jeho vlastné zaklínadlo, keď v druhej knihe napadol Rona a Harryho. 

A samozrejme, nesmieme zabudnúť na propagáciu ústavnej starostlivosti. Lockhart aj Nevillovi rodičia žili v nemocnici, a to napriek tomu, že čarodejnícka spoločnosť mala prostriedky na to, aby sa o nich dokázala postarať v domácom prostredí. Toto zobrazenie utvrdzuje verejnosť vo viere, že postihnutým ľuďom – predovšetkým ľuďom s mentálnym postihnutím – je najlepšie v ústavoch. O tom, prečo je opak pravdou, som písala vo svojom prvom článku na tomto blogu.

Povedali ste, že Divooký Moody bol podľa vás super cool. Ako postava bol naozaj zaujímavý, ale ako postihnutá postava už až taký skvelý nebol. Prišiel o oko a nahradil ho protézou, ktorá mu umožnila vidieť cez steny a mnoho iného. V podstate teda žiadne schopnosti nestratil, práve naopak získal nové výnimočné schopnosti. 

Ak napíšete postihnutú postavu a použijete mágiu, aby ste úplne odstránili následky jej postihnutia, tak viac nemáte postihnutú postavu. Keď postihnutí ľudia v reálnom svete používajú protézy či iné kompenzačné pomôcky, neznamená to, že sa ich postihnutie vytratí. Kompenzačné pomôcky nám uľahčujú život, pretože nám pomáhajú čiastočne získať späť stratené schopnosti alebo sa vyhnúť fyzickej bolesti, ale to neznamená, že viac nie sme postihnutí. Stále musíme čeliť ableizmu v každej oblasti života, stále máme problém získať financie na nákup či opravu daných pomôcok a stále sa stretávame s bariérami, pretože tento svet nebol postavený pre invalidné vozíky. 

Ďalším problémom s postavou Moodyho je, že jeho protézy boli v knihách opísané ako strašidelné. Rowlingová mala jedinečnú príležitosť naučiť deti, že postihnutie nie je nič divné, odporné či strašidelné. Stačilo, ak by študenti/ky z muklovských rodín boli jediní, kto sa Moodyho zjavu bál. Deti čítajúce Harryho Pottera by vďaka tomu pochopili, že vyzerať inak je v poriadku. Rowlingová mohla ako mávnutím čarovného prútika zmeniť prístup celej jednej generácie k postihnutým ľuďom a neurobila to. 

Radšej sa rozhodla šíriť fatfóbiu. Všetky postavy s nadváhou sú buď záporné (strýko Vernon, teta Marge, Dudley, Crabbe a Goyle, Červochvost) alebo prinajmenšom neschopné (Neville v prvých pár dieloch). 

Vlkolak v porceláne

„Ale musíš priznať, že aspoň Lupin je dobrá reprezentácia! Rowlingová povedala, že sa pri písaní vlkolačej kliatby inšpirovala predsudkami, ktorým čelia HIV pozitívni ľudia.” 

A čomu to pomohlo? Prirovnávať vlkolakov k HIV pozitívnym ľuďom je prinajlepšom nešťastné a prinajhoršom vyslovene škodlivé. Z Lupina sa stal vlkolak po tom, ako ho Fenrir Greyback v detstve napadol. HIV pozitívni ľudia nechodia po svete s cieľom nakaziť ostatných. A ak si je človek vedomý toho, že je HIV pozitívny, nie je možné, aby niekoho nakazil nechtiac. Narozdiel od vlkolakov, HIV pozitivni ľudia nie sú pre spoločnosť hrozbou. Porovnávať ich teda predsudky nevyvracia, ale ich naopak šíri. 

Keď Lupin študoval na Rokforte, záškodníci našli spôsob, ako mu pomôcť, aby vo svojej vlčej podobe nestratil kontrolu. Je to žiarivý príklad toho, ako nám bezbariérovosť a kompenzačné pomôcky môžu pomôcť zvládať negatívne dopady postihnutia. Problém je v tom, že Lupin sa po skončení školy nepodelil o tento objav so spoločnosťou, aby pomohol ostatným vlkolakom. Namiesto toho každý mesiac vypil elixír a niekde sa zamkol. Rowlingová týmto svojím čitateľom/kám povedala, že ak je postihnutý človek agresívny, nemáme sa vôbec snažiť naplniť jeho potreby. Jediný spôsob, ako takýmto ľuďom pomôcť, je podať im sedatíva a izolovať ich.

Keď sa doňho Tonksová zamilovala, Lupin ju odmietol, pretože nechcel byť pre ňu bremenom. A keď neskôr otehotnela, takmer ju opustil zo strachu, že jeho dieťa zdedí vlkolačiu kliatbu (postihnutie). Vďaka záškodníkom Lupin presne vedel, akú pomoc by v tomto prípade jeho dieťa potrebovalo. Napriek tomu zutekal, pretože sa nedokázal zmieriť s predstavou, že jeho syn bude postihnutý. 

Takže takto: postihnutí ľudia nie sú bremeno, mať postihnuté dieťa nie je tragédia ani kliatba a postihnutí ľudia dokážu byť dobrými rodičmi.

Postava Lupina šíri škodlivé stereotypy tak o HIV pozitívnych ľuďoch, ako aj o postihnutých ľuďoch.

Smrtiaca „reprezentácia“

„Možno máš pravdu a Rowlingová je naozaj ableistka. Ja len nerozumiem, prečo ťa to tak strašne trápi, sú to iba knihy…” 

Trápi ma to, pretože na reprezentácii záleží. Pre množstvo ľudí je fikcia jediným zdrojom informácií o postihnutí, takže si postoje voči nám tvoria práve na základe filmov či knih. Harry Potter je považovaný za jednu z najlepších detských kníh, aké boli kedy napísané a je extrémne populárny.

Učiť deti, že postihnutie je zlé a treba sa ho obávať, je škodlivé. 

A napísať tisícstranový román o tom, ako sú aktivisti/ky za práva postihnutých ľudí zatrpknutí agresívni trolovia je vyslovene zvrátené.