Lživí bardi

Margarita so slamkou: koktail nevydarenej reprezentácie postihnutých teplých ľudí

Nie som zrovna fanúšička koktailov (dávam prednosť pivu, varenému vínu a medovine ako stredoveká sedliačka) a radšej než film si pozriem seriál. Napriek tomu som dúfala, že reprezentácia queer postihnutých ľudí v snímku Margarita with the Straw (Margarita so slamkou) mi bude po chuti.

Margarita with the Straw je indická dvojjazyčná dráma z roku 2014, ktorú režírovala Shonali Bose. Film rozpráva príbeh Laily, bisexuálnej vysokoškoláčky s DMO, ktorá odíde študovať kreatívne písanie do New Yorku a zamiluje sa tam do nevidiacej ženy.

Identita nie je kostým

Som bisexuálna začínajúca spisovateľka s DMO a dokonca som počas štúdia na vysokej chodila s nevidicim mužom. Tak počkať! Je tento film o mne? Bohužiaľ nie, pretože keby bol, hlavnú rolu by dostala postihnutá queer herečka, napríklad Rosie Jones.

Francúzska herečka Kalki Koechlin, ktorá hrá Lailu, nie je postihnutá a rovnako ani Sayani Gupta, ktorá stvárnila jej partnerku, nie je nevidiaca.

Obe za svoj výkon zožali chválu. Uznávam, že v porovnaní s tým, ako mnohí iní zdraví herci stvárnili postihnuté postavy, to nebolo až také zlé. Lenže na tom nezáleží, ani ak by obe podali rovno oskarový výkon, tie úlohy im vôbec nemali byť ponúknuté. Postihnuté postavy by mali vždy hrať VÝLUČNE postihnutí herci a herečky.

Čo vravíte? Volá sa to hranie z nejakého dôvodu? Dobre teda, takže by vám nevadilo, ak by Martina Luthera Kinga mladšieho hral beloch? Vadilo? A prečo, veď v maskérni by ho určite bez problémov dokázali zamaskovať tak, aby vyzeral ako černoch, a zvyšok je predsa iba hranie, no nie? Bolo by to rasistické? Súhlasím, rovnako ako obsadzovať zdravých hercov do postihnutých úloh je ableistické.

Identita nie je kostým a nie je to ani príležitosť pre hercov a herečky, aby predviedli svoje nadanie. Chcete obecenstvu dokázať, aký ste talentovaný, tým, že zahráte postavu, ktorej život je na míle vzdialený od toho vášho? Tak sa uchádzajte o rolu astronauta.

Reprezentácia je dôležitá a príbehy menšín by mali rozprávať ľudia, ktorí k nim patria pred aj za kamerou.

Film, ktorý strhol ableizmu masku

Dôvod prečo je dôležité, aby postihnutí ľudia boli aktívnou súčasťou našej mediálnej reprezentácie, je, že naše skúsenosti s ableizmom sú, nanešťastie, veľmi rozmanité. Ableizmus má milión podôb a mnohé z nich sú pomerne nenápadné (hoci o nič menej škodlivé). Aj zdraví ľudia dokážu poľahky rozoznať otvorenú diskrimináciu či zločin z nenávisti, ale ostatné formy ableizmu pre vás často zostávajú neviditeľné.   

Oceňujem, že tento film odkryl každodenný ableizmus skrývajúci sa za maskou pomoci či dokonca inklúzie.

Hneď v úvode sme svedkami scény, kde dvaja muži vynášajú Lailu sediacu na elektrickom vozíku v škole po schodoch. Hoci nepovie ani slovo, je očividné, že je vydesená a cíti sa nepríjemne. Presne tak sa cítia aj všetci postihnutí ľudia, keď im niekto navrhne, že on ich po tých schodoch vynesie. Je to dehumanizujúce a nebezpečné. Síce sa vám s úsmevom poďakujeme, pretože nám nič iné neostáva, našu vďaku si ale rozhodne nezaslúžite. Jedinou správnou odpoveďou na otázku schodov je rampa a výťah.

Najlepšou časťou filmu je Lailina reakcia na to, keď sa z nej ostatné postavy pokúsili spraviť inspiration porn. Keď jej pieseň získala cenu nie preto, lebo ju porotcovia pokladali za najlepšiu, ale preto lebo ju napísala postihnutá skladateľka, namiesto poďakovania ukázala organizátorom prostredník. Keď ma nabudúce niekto nazve statočnou a inšpiratívnou len preto, že pracujem, tuším sa ňou naozaj nechám inšpirovať.

Laila je po tomto incidente nahnevaná a smutná, čo dokonale ilustruje reálny dopad inspiration porn na postihnutých ľudí. Nazvať nás inšpiráciou len preto, že sme sa ešte nezabili, nie je kompliment. Je to urážlivé a ubližuje nám to.    

Margarita with the Straw sa nevyhýba ani zobrazovaniu internalizovaného ableizmu. Diváci majú možnosť sledovať Lailu, ako upravuje všetky svoje facebookové fotografie tak, aby na nich vyzerala menej postihnutá. Množstvo postihnutých ľudí má pocit, že ak chceme byť akceptovaní, musíme svoje postihnutie čo najviac skrývať.

Vravíte, že to predsa nie je pravda? V minulosti mi členovia mojej rodiny aj úplne cudzí ľudia na ulici povedali, že by som nemala nosiť sukne, aby bolo moje postihnutie menej viditeľné. Potenciálni zamestnávatelia aj potenciálni partneri sa ku mne často správajú inak v závislosti od toho, či ma počas nášho prvého stretnutia videli chodiť. Vo väčšine takýchto prípadov viedlo zistenie, že som postihnutá, ku ghostingu.   

To, že som bi, neznamená, že budem neverná

Zhruba do polovice filmu som bola presvedčená, že Margarita with the Straw sa aj napriek zdravým hercom stane mojim obľúbeným snímkom o živote s postihnutím. Oh, ako veľmi som sa mýlila…

Zo začiatku na mňa vyobrazenie Laily ako bisexuálnej postihnutej ženy urobilo veľmi dobrý dojem. Snímka dokonca poukazuje na problém homofóbie v Indii a hovorí o tom, aký ťažký a nebezpečný môže byť coming out v rodine, ktorá vás neprijíma.

Laila vo filme masturbuje, pozerá porno, má sex, sama o sebe hovorí ako o bisexuálke a diváci majú možnosť sledovať, ako sa zamiluje najprv do muža a neskôr do ženy. Jej vzťah s priateľkou sa vyvinul spontánne a bol veľmi romantický.

Až kým ju Laila nepodviedla so zdravým spolužiakom. Jej ospravedlnenie? „Bola som zmätená… Urobila som to iba preto, že on ma mohol vidieť!“

Wau, ani neviem, kde začať. Bisexuáli nie sú zmätení. Vieme, koho chceme a nebudeme svojich partnerov/ky podvádzať len preto, že nás priťahuje viac pohlaví. Tieto bifóbne stereotypy by sa mali už konečne odporúčať do zabudnutia, ďakujem!    

Chodila som s nevidiacim mužom a nikdy by som ho nepodviedla s niekým vidiacim len preto, aby som sa cítila viac chcená. To je príšerne ableistické a nerealistické. NIKTO by nikdy nič také neurobil.

Čerešničkou na torte bolo, že sa s daným spolužiakom vyspala hneď po tom, ako jej u neho doma pomohol použiť toaletu. Keď Bose písala scenár k tomuto filmu, spolupracovala s The Sundance Institute, ktorí jej poskytli piatich mentorov. Jeden z nich navrhol, aby Lailu jej spolužiak začal zvádzať priamo na toalete. Na tom, poskytovať postihnutým ľuďom akýkoľvek druh asistencie nie je nič sexuálne. Prezentovať to v takomto svetle z nás robí fetiš.   

Načo byť samostatní, keď môžeme byť inšpiratívni

Po tom, ako sa na návšteve u rodičov v Indii priznala svojej priateľke, že ju podviedla, sa rozišli. Jej mama zomrela na rakovinu (mimochodom Netflix neposkytol žiadne varovanie pred grafickým zobrazením smrteľnej choroby, smrti alebo smútenia. Hlavne, že varovanie pred explicitným jazykom na začiatku filmu nechýbalo. Ktovie, možno by počuť postihnutého človeka nadávať naozaj mohlo byť pre zdravých divákov traumatizujúce) a Laila zostala žiť v Indii s otcom a mladším bratom. Nikdy sa nevrátila do New Yorku dokončiť školu a o jej štúdiu či práci nepadlo ani slovo.

V závere filmu Laila povie svojmu kaderníkovi, že má rande, ale po príchode do reštaurácie si objedná Margaritu so slamkou a pije sama, pripíjajúc svojmu odrazu v zrkadle oproti stolu. Ak mala táto scéna ilustrovať dôležitosť sebalásky, tak to veľmi nevyšlo, pretože pôsobí umelo, a čo je horšie, kričí z nej inspiration porn.   

Ako mi teda chutila moja prvá Margarita so slamkou? Zo začiatku bola sladká, ale nechala mi horkú pachuť v ústach a obrovskú migrénu. V budúcnosti radšej zostanem pri pive.


Sledujte moje sociálne siete alebo zdieľajte tento článok

Ste ableisti? Spravte si test
Nebojte sa používať výraz postihnutý. Naozaj to nie je nadávka

Som teplá aktivistka s detskou mozgovou obrnou. Na tomto blogu sa dočítate, prečo som hrdá na to, že som postihnutá a bisexuálna, napriek tomu, že odo mňa spoločnosť očakáva, že sa za oboje budem hanbiť.

Bez komentárov

Som teplá aktivistka s detskou mozgovou obrnou. Na tomto blogu sa dočítate, prečo som hrdá na to, že som postihnutá a bisexuálna, napriek tomu, že odo mňa spoločnosť očakáva, že sa za oboje budem hanbiť.

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.