Výprava za rovnosťou

Ako postihnutá žena prácu hľadala a ableizmus našla

Keď postihnutí ľudia hovoria o diskriminácii, zdraví si automaticky predstavia budovu bez výťahu, lenže ableizmus má aj mnoho iných podôb. Stereotypy a predsudky v spoločnosti sa často prekonávajú omnoho ťažšie ako fyzické bariéry. Pracoviská a trh práce sú ich nanešťastie plné.

 V tejto sérii vám prinesiem neúplný (pretože úplný by bol dlhší ako rukopis Na ceste od Jacka Kerouaca) zoznam ableistických predsudkov, s ktorými sa postihnutí ľudia bežne stretávajú pri hľadaní práce a v zamestnaní.  

„Personalista“ od Edvarda Muncha

Začnem mojimi vlastnými skúsenosťami s hľadaním práce v Bratislave. Po skončení školy som pracovala v Amnesty International Slovensko ako koordinátorka Maratónu písania listov. Išlo o prácu na dobu určitú, počas trvania danej kampane, keď skončila, musela som si hľadať iné miesto.

Šla som na niekoľko pohovorov a všetky prebiehali podobne. Cez telefón potenciálni zamestnávatelia do jedného tvrdili, že na nich moje vzdelanie a skúsenosti spravili veľmi dobrý dojem a boli celkovo milí. Takže som na začiatku videla svoje šance pomerne ružovo. Ale len do chvíle, kým som prišla na pohovor.
Na Slovensku svoje postihnutie v životopisoch a motivačných listoch radšej nespomíname, pretože by nás nikto nikdy na pohovor nepozval. Keď potenciálni zamestnávatelia zistili, že som postihnutá, ich tváre sa v okamihu zmenili na slávny obraz od Edvarda Muncha. Atmosféra zhustla a viac sa mi neozvali. Čo vravíte? Možno mali lepších kandidátov? Možné to je. Možno ich všetci nevhodní kandidáti vydesili tak veľmi ako ja, a možno boli iba ableisti.

Ak s vami budeme spokojní, možno zarobíte dosť na zaplatenie nájmu

Pokračovala som v hľadaní, až kým som nenarazila na ponuku práce knihovníčky v jednej z bratislavských knižníc. Mala som požadované zručnosti aj vedomosti a dokonca vyššiu kvalifikáciu ako bola potrebná, keďže nevyžadovali vysokoškolský titul. Jediný problém bol, že som s touto prácou nemala žiadne skúsenosti. A som postihnutá.

Náplň práce zahŕňala zopár manuálnych úkonov: odkladanie kníh naspäť na police,  občasné chodenie po schodoch (hoci v budove bol výťah) a podobne. Povedala som personalistke, že toto všetko bez problémov zvládnem, ale podľa jej výrazu bolo jasné, že mi neverí. Z pohovoru som teda odišla bez väčších očakávaní. O niekoľko hodín neskôr mi zazvonil mobil. Volala pani personalistka aby mi ponúkla prácu, malo to však háčik: „Keďže ste nikdy nič podobné nerobili, na začiatok vás zamestnáme iba na polovičný úväzok. Budete si tak môcť vyskúšať, či to zvládnete. Ak s vami budeme spokojní, po troch mesiacoch vás vezmeme na plný úväzok.“

Žiť z polovičky minimálnej mzdy v podnájme v hlavnom meste neznelo ktovieako, ale keďže to malo byť iba dočasné a ja som mala nejaké úspory, ponuku som prijala.

Zamestnali sme ju na polovičný úväzok a mala by nám byť za to vďačná

Prešli štyri mesiace a moja šéfka aj kolegyne so mnou boli očividne spokojné, ale o navyšovaní úväzku nepadlo ani slovo. Jedného dňa mi šéfka spomenula, že bude musieť nájsť ďalšieho človeka na polovičný úväzok, keďže pôvodne hľadali niekoho na plný. Spýtala som sa prečo mi teda nenavýši úväzok, tak ako sme sa dohodli, keď som vzala túto prácu. Ukázalo sa, že ona o dohode medzi mnou a pani personalistkou vôbec nič nevedela. Myslela si, že som dostala prácu na polovičný úväzok, lebo som to tak chcela. Povedala, že od budúceho týždňa budem teda pracovať na plný úväzok a vybrala sa na personálne, dohodnúť detaily.

Vrátila sa asi o polhodinku s porazeneckým výrazom na tvári. Personalistka vraj vyhlásila, že mi nikdy žiadne navyšovanie úväzku po troch mesiacoch nesľúbila: „Zamestnali sme ju na polovičný úväzok a mala by nám byť za to vďačná!“

Keď som sa o tom neskôr rozprávala s kolegyňami, jedna z nich povedala, že vedenie pravdepodobne stále dúfa, že sa im podarí nájsť niekoho zdravého.

Napokon som z knižnice aj z krajiny odišla po roku práce za polovicu minimálnej mzdy.

Tento príbeh nie je ojedinelý. Postihnutí ľudia sa na pohovoroch takmer vždy stretnú s rovnakým zhrozeným výrazom a keď hovoríme o našich zručnostiach a schopnostiach personalisti či zamestnávatelia nás často podozrievajú z klamstva.

Vy nežijete s rodičmi?!

Keď som sa na pani personalistku šla sťažovať riaditeľovi knižnice, povedala som mu, že z 265 eur mesačne sa v podnájme v hlavnom meste naozaj žiť nedá.
„Vy žijete v podnájme?“ čudoval sa riaditeľ. „Ja som si myslel, že bývate s rodičmi. Nemali by vás živiť oni?“

Predstava, že postihnutý človek bude aj v dospelosti stále bývať s rodičmi, je ďalší ableistický stereotyp. Chceli by ste do konca života žiť s rodičmi? Alebo si od nich každý mesiac pýtať peniaze na nájom? Ani ja nie. Postihnutí dospelí majú rovnakú potrebu a právo žiť samostatne ako všetci ostatní. Ale na to, by sme najprv potrebovali prácu na plný úväzok.

Nehľadáme si prácu, lebo sa doma nudíme, musíme platiť účty. Keď zamestnáte postihnutého človeka, neposkytujete mu tým žiadnu škôlku pre dospelých a nie je to ani charita. Postihnutí ľudia prinášajú na pracovisko svoje vedomosti, zručnosti a odbornosť. Naša práca má hodnotu a zaslúžime si za ňu adekvátnu odmenu.

A ak hlavnou náplňou práce nie je podávať náročný fyzický výkon, zdraví ľudia ju nebudú vykonávať lepšie iba preto, že sú zdraví.

Ako nebyť ableista pri hľadaní nových zamestnancov

Čo teda môžete urobiť, aby ste sa pri prijímaní nových ľudí vyhli ableizmu?

V prvom rade verte postihnutým uchádzačom, keď vám povedia, že danú prácu fyzicky zvládnu. Každý postihnutý človek najlepšie vie, čoho je schopný. Nikdy by sme sa neuchádzali o prácu, ktorú by sme nezvládli. Hlásili by ste sa na pozíciu plavčíka, ak neviete plávať? Toto je to isté.

A po druhé, nepredpokladajte, že zdraví ľudia budú automaticky vo všetkom lepší. Vaša schopnosť utekať z vás nespraví lepšieho aktivistu.

Na druhej strane moje skúsenosti s diskrimináciou sa mi pri tejto práci rozhodne zídu.    


Sledujte moje sociálne siete alebo zdieľajte tento článok

Tým, že budete ubližovať postihnutým ľuďom, planétu nezachránite
Som postihnutá a teplá a som na to hrdá

Som teplá aktivistka s detskou mozgovou obrnou. Na tomto blogu sa dočítate, prečo som hrdá na to, že som postihnutá a bisexuálna, napriek tomu, že odo mňa spoločnosť očakáva, že sa za oboje budem hanbiť.

1 komentár

Som teplá aktivistka s detskou mozgovou obrnou. Na tomto blogu sa dočítate, prečo som hrdá na to, že som postihnutá a bisexuálna, napriek tomu, že odo mňa spoločnosť očakáva, že sa za oboje budem hanbiť.

Jeden komentár

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.