O čo prichádzate, ak nezamestnávate postihnutých ľudí?

Zbožňujem dobrovoľníctvo! V minulosti som okrem iného dobrovoľníčila na medzinárodnom divadelnom festivale, v centre pre obete domáceho násilia, v komunitnej nadácii, v grantovej komisii, na Dúhovom Pride a na popkultúrnom festivale. 

Dobrovoľníctvo mi dalo príležitosť vyskúšať si množstvo rolí, o ktorých by som inak nikdy neuvažovala. Ako dobrovoľníčka som získala nové zručnosti, stretla nových ľudí a dokonca mi dobrovoľníctvo pomohlo vyvrátiť zopár stereotypov a predsudkov, ktorým som podvedome verila. Som divadelný geek a niektoré z mojich najobľúbenejších predstavení som videla práve vďaka dobrovoľníctvu. Okrem toho mi umožnilo navštíviť zaujímavé miesta a nájsť si priateľov na celý život, ale aj kontakty, ktoré som neskôr využila v zamestnaní. A toto všetko mi priniesla práca, ktorá bola sama o sebe zmysluplná a dôležitá. 

Dobrovoľníctvo je proste naozaj skvelá vec a každý by si ho mal vyskúšať, ale viete, čo je na ňom najlepšie? Ukázalo mi, ako by vyzeral svet bez ableizmu. 

Koordinátor/ka dobrovoľníkov/čok vs personalista/ka  

Myslím si, že práca koordinátorov/iek dobrovoľníkov/čok a práca personalistov/iek je v mnohom podobná. Jednou z ich hlavných úloh je nájsť toho najlepšieho/šiu kandidáta/tku na konkrétnu prácu, ale ich kritériá sú úplne odlišné. Kým koordinátor/ka dobrovoľníkov/čok hľadá niekoho so zápalom a v prípade potreby s konkrétnymi zručnosťami, personalisti/ky chcú človeka, ktorý má skúsenosti s prácou na rovnakej pozícii a čo je často ešte dôležitejšie, chcú niekoho bez postihnutia. 

To posledné samozrejmé nikdy nepovedia nahlas. Dokonca ani na Slovensku, kde o formulároch rovnosti príležitostí zatiaľ nepočuli a postihnutí ľudia sú buď nezamestnaní, alebo si pracovné miesto museli vytvoriť sami. Napriek tomu, že to nepovedia nahlas, majú to napísané v zhrozených výrazoch, ktoré sa im objavia na tvárach, keď dokrívame, alebo sa božechráň dovezieme na pohovor na vozíku. Počuť to v tých telefonátoch, ktoré nasledujú po každom pohovore: “Boli ste výborná, ale nanešťastie sa našiel niekto ešte lepší. Ak by sme mali dve voľné miesta určite vás vezmeme…”      

 Koordinátori/ky dobrovoľníkov/čok sa nikdy nezmenili na Munchov najslávnejší obraz, keď ma videli kráčať. Rovnako som sa u nich nikdy nestretla so strnulým úsmevom plným nedôvery, keď som im povedala, že niečo zvládnem.   

Čo vravíte? Za dobrovoľníctvo sa neplatí a preto si nemôžu vyberať? Znamená to, že postihnutí/té dobrovoľníci/čky alebo dokonca dobrovoľníci/čky všeobecne odvádzajú nekvalitnú robotu? Je mi ľúto, ale mýlite sa. Stovky organizácii by bez dobrovoľníkov a dobrovoľníčok vôbec nedokázali existovať. Odvádzajú skvelú prácu, pretože sú zapálení a dobrovoľníctvo im často dá väčšiu kreatívnu slobodu a príležitosť naplno využiť svoj potenciál ako ich zamestnanie. 

Viem, ako riešiť problémy, som postihnutá! 

Jednou z najčastejších požiadaviek, ktoré nájdete v pracovných inzerátoch, je schopnosť riešiť neočakávané problémy. Nikto v tom nie je lepší ako postihnutí ľudia, pretože život v ableistickej spoločnosti prináša jeden neočakávaný problém za druhým. 

Neveríte mi? Dobre teda, tu máte príklad: V roku 2015 som dobrovoľníčila na Divadelnej Nitre, a keďže hovorím plynule po rusky, dostala som za úlohu sprevádzať ukrajinský divadelný súbor Sashko Brama.

Na festival prišli s adaptáciou Rómea a Júlie, v ktorej slávni zaľúbenci stáli na opačných stranách Majdanu. Členovia a členky súboru z ideologických dôvodov odmietli hovoriť po rusky. Ich rozhodnutie som plne chápala a rešpektovala, ale problém bol v tom, že nehovorím po ukrajinsky a oni zase nehovorili po anglicky, česky ani slovensky.   

Ruština a ukrajinčina sú si veľmi podobné, tak som im navrhla, že ja budem hovoriť po rusky, oni po ukrajinsky a uvidíme, ako to pôjde. Nebolo to ľahké, ale nakoniec sme si porozumeli dosť na to, aby som ich potreby bola schopná tlmočiť hotelovému personálu aj zamestnancom divadla.  Dokonca sme počas prestávok medzi predstaveniami diskutovali o konflikte na východe Ukrajiny a aktivistickom umení.              

Mohla som zutekať, hneď ako som zistila, že nechcú hovoriť žiadnym z jazykov, ktoré ovládam, ale neurobila som to, pretože som na neočakávané komplikácie dávno zvyknutá. A skôr než z tohto príbehu urobíte inspiration porn o tom, ako postihnutým ľuďom bariéry vlastne nevadia, lebo máme radi výzvy, dovoľte mi zastaviť vás. Odstráňte bariéry a ableizmus a uvidíte, čo všetko dokážeme, keď nebudeme musieť plytvať energiou na hľadanie bezbariérovej toalety. 

Grafičku bez postihnutia si nechajte, ja chcem tú najlepšiu

“Postihnutí ľudia sú možno dosť dobrí na dobrovoľníctvo, ale zamestnať ich by bolo príliš komplikované, pretože by potrebovali priveľa úľav!” Opäť sa mýlite. Všade, kde som dobrovoľníčila, sa ľudia naokolo museli prispôsobiť mojim potrebám. Napríklad, ak zdraví/é dobrovoľníci/čky pri nejakej činnosti stáli, ja som sedela, ostatní/é dobrovoľníci/čky mi často pomáhali nosiť rôzne veci alebo sa dostať na neprístupné miesta a podobne.     

“Ale to bolo voči nim nefér! Niečo také od nich vôbec nemalo očakávať! V zamestnaní je každý zaneprázdnený a nikto za teba nebude ochotný robiť tvoju robotu!” A opäť sa mýlite (všimli ste si, že zakaždým, keď poviete niečo ableistické, ukáže sa, že nemáte pravdu?). Pracujem v knižnici a (pripravte sa, lebo z toho, čo teraz poviem, niektorým z vás asi vybuchne hlava) moji kolegovia a kolegyne nie sú ableisti, takže vôbec nemajú problém vystrihnúť dekorácie na výstavu, ktorú pripravujem, alebo zavrieť okná, na ktoré ja nedočiahnem. Nerobia za mňa moju robotu, proste sú to tímoví hráči. Ak sa dobre pamätám, byť tímový hráč je jedna z hlavných požiadaviek na prijatie do väčšiny zamestnaní. 

“Ale musíš uznať, že je predsa len lepšie zamestnať niekoho, kto dokáže urobiť všetko a bez pomoci!” Naozaj? Dáte prednosť grafikovi/čke, ktorý/á je najlepší/a, alebo takému/kej, ktorý/á dokáže pracovať z kancelárie? Neviem ako vy, ale ja chcem vždy spolupracovať len s tými najlepšími,  a preto som si vybrala grafičku, ktorá mi vytvorila blog z postele u seba doma.  

Máme radi dobrovoľníctvo a tiež radi nehladujeme

“Ak máte vy postihnutí tak radi dobrovoľníctvo, tak teda dobrovoľníčte a hotovo! Veď vy aj tak nepotrebujete peniaze!” Vaše odhodlanie mýliť sa je obdivuhodné. 

Existuje veľa postihnutých ľudí, ktorí naozaj radi dobrovoľníčia, a to z rovnakých dôvodov ako zdraví/é dobrovoľníci/čky. Dobrovoľníctvo je zmysluplné, dôležité a občas je to proste fakt zábava. Nemusieť čeliť ableizmu je iba bonus. Stále potrebujeme jesť a platiť účty. A nie, nemôžeme očakávať od našich rodičov, že sa o nás postarajú. Vám platia účty rodičia?   

Čo vravíte? Máme príspevky od štátu? Som si istá, že mnohí z vás mali v minulosti možnosť vyskúšať si život na podpore. Aké to bolo? Horko-ťažko ste vyžili? Boli ste radi, keď sa vám podarilo nájsť si novú prácu? Aj som si myslela.   

Postihnutí ľudia sú inteligentní, schopní, talentovaní a pracovití. Koordinátori/ky dobrovoľníkov/čok to vedia už dávno. Na personálnych oddeleniach by sa to mali tiež čím skôr naučiť, inak im hrozí, že prídu o tých najlepších kandidátov/ky.