Výprava za rovnosťou

Ste ableisti? Spravte si test

V každom článku spomínam ableistické stereotypy a predsudky a  mnohí z vás by určite radi vedeli o čom to vlastne hovorím.

 Ableistické stereotypy a predsudky sú škodlivé názory a predstavy, ktoré majú všetci zdraví o postihnutých ľuďoch. 

Tak počkať! Ako môžem tvrdiť, že všetci zdraví ľudia veria predsudkom a stereotypom? Vy rozhodne žiadnym predsudkom neveríte, inak by ste predsa nečítali môj blog! 

Ste si tým naozaj istí? Dobre teda, navrhujem, aby sme si zahrali malú hru. V tomto článku nájdete neúplný zoznam predsudkov a stereotypov, s ktorými sa postihnutí ľudia dennodenne stretávajú. Zoberte si pero a papier, alebo ten zoznam skopírujte do Wordu a zaškrtnite každé tvrdenie, ktoré ste považovali, prípadne stále považujete za pravdivé.

Nebojte sa byť úprimní, vaše odpovede nikto okrem vás neuvidí. Teda ak sa nerozhodnete podeliť sa o ne so mnou v komentároch. A nezabudni tento test nevznikol za účelom vás zahanbiť, chcela som vás iba trochu dovzdelať. 

  • Postihnutí ľudia sa potrebujú vyliečiť

Už som to síce povedala niekoľkokrát, ale keďže ste sa sem dnes prišli niečo naučiť, rada to zopakujem: Postihnutí ľudia sa nepotrebujú vyliečiť. Na DMO napríklad žiaden liek neexistuje a je to ok. Predstava, že sa musíme najprv vyliečiť, ak chceme mať dobrý život, je strašne ableistická a škodlivá, pretože umožňuje spoločnosti, aby nás diskriminovala. Na čo by nám bol prístup k vzdelaniu, práci, samostatnému bývaniu, kultúrnym akciám, osobnej asistencii, či právo na manželstvo, ak sme sa ešte nevyliečili?  

Vyliečiť sa náš život nezlepší, ale mohlo by nám pomôcť, ak prestanete byť ableisti.  

  • Postihnutí ľudia majú nižšiu kvalitu života

Všimnite si, ako sa tieto stereotypy a predsudky navzájom živia. 

Tento je obzvlášť hrozivý, pretože ho spoločnosť okrem upierania bezbariérovosti používa aj na to, aby nám upierala zdravotnú starostlivosť. Načo plytvať prostriedkami, aby nám lekári zachránili nejakú schopnosť, alebo dopomohli k väčšej samostatnosti, ak stále nebudeme schopní robiť všetko to čo zdraví ľudia? A vôbec načo plytvať prostriedkami na zachraňovanie našich životov, napríklad ak dostaneme Covid, veď kto by už len chcel žiť s postihnutím?

“Tak ale teraz vážne preháňaš, toto sa nestalo! Lekári by nikdy neodopreli pacientovi život zachraňujúcu liečbu iba preto, že je postihnutý!” 

Lekári v Texase nechali 46 ročného postihnutého otca piatich detí, ktorý ležal v nemocnici s Covidom o hlade a bez liečby, pretože by mu tá liečba podľa ich slov nezvýšila kvalitu života. V nemocnici napokon zomrel. Podobných hororových príbehov je plný internet a mnohé sa odohrali ešte pred pandémiou. Ak mi neveríte, vygooglite si ich sami. 

  • Postihnutí ľudia chcú zomrieť

Tento stereotyp je žiarivým príkladom toho, prečo je reprezentácia postihnutých ľudí v médiách taká dôležitá. Médiá vytvárajú našu realitu. Množstvo zdravých ľudí sa s postihnutým človekom nikdy nerozprávalo. Svoje názory na nás, ale aj postoje k bezbarierovosti, si teda tvoria pomocou televízie a internetu. 

Po premiére filmu Predtým ako som ťa poznala (Me before you) dostalo množstvo postihnutých ľudí otázku, či chceme spáchať asistovanú samovraždu tak ako hrdina daného filmu. 

On bol predsa milionár a chodil s khaleesi, ale život s postihnutím bol preňho aj tak neznesiteľný. Väčšina z nás nie sú milionári a (nanešťastie) asi nikdy nebudeme mať príležitosť randiť s Emiliou Clarke, takže náš život musí byť ešte mizernejší ako ten jeho. 

Predstava, že jediný spôsob ako postihnutým ľuďom pomôcť je pomôcť nám zomrieť je nesmierne škodlivá a nebezpečná. Nemám žiadne samovražedné sklony, ale ak by som niekedy v budúcnosti nad samovraždou predsalen uvažovala, dúfam, že mi ľudia okolo mňa ponúknu pomoc a nie súcitné: “Ja ťa chápem, keby som mal postihnutie, tiež by som sa zabil.”  

  • Chôdza po vlastných je nadradená forma pohybu

Asi vás sklamem, ale chôdza po vlastných naozaj nie je nadradenou formou pohybu. Ľudia, ktorí používajú barle či vozík,alebo iné kompenzačné pomôcky nie sú úbohí nešťastníci. Nikto ich na ten vozík nepripútal, ich kompenzačné pomôcky nie sú ich žalárnikmi práve naopak, dávajú im slobodu a samostatnosť. Ak sa niekto rozhodne začať používať napríklad vozík hoci sa dovtedy dokázal pohybovať po vlastných neznamená, že sa vzdal alebo sklamal samého seba. Proste používa pomôcku, ktorá mu umožňuje pohybovať sa jednoduchšie, pohodlnejšie, prípadne bez bolesti a na tom nie je nič zlé.Spôsob, akým sa pohybujete nijako nevypovedá o vašej hodnote, charaktere, inteligencii, schopnostiach či talente a dokonca ani o vašej atraktivite. Je to proste spôsob ako sa dostať z bodu A do bodu B, nič viac nič menej. 

Sklamali ste samých seba tým, že ste šli do práce autobusom namiesto pešo? Nesklamali a toto je to isté.

“Ale na vozíku sa na kopec miest dostaneš len ťažko!” Je ťažké sa na nich dostať kvôli bariéram nie kvôli vozíku. Stavím sa, že ak odstránite bariéry, ľudia na vozíku sa všade dostanú omnoho rýchlejšie ako vy. 

  • Postihnutí ľudia nepotrebujú peniaze

Tento stereotyp je skoro vtipný, pretože vás núti žiť s kognitívnou disonanciou. Na jednej strane veríte, že všetci postihnutí ľudia sú hrozne chudobní, pretože niektorí z nás žijú z príspevkov od štátu a občas dokonca potrebujú pomoc rôznych nadácií. To že postihnutí ľudia využívajú verejné zbierky na pokrytie svojich základných potrieb, vás ale nenahnevá. Nevedie to k tomu, že žiadate, aby sa štát lepšie staral o svojich občanov. Nie, jediné, čo urobíte je, že veselo ignorujete bezbariérovosť. Veď načo spraviť váš biznis, či akciu dostupnou pre postihnutých ľudí, ak by si ju aj tak nemohli dovoliť? 

Na druhej strane veríte, že postihnutí ľudia vlastne žiadne peniaze nepotrebujú, pretože nás živí štát a rodičia. Načo sa teda trápiť debarierizáciou vzdelávania a trhu práce, ak v skutočnosti nepotrebujeme pracovať, aby sme prežili? A ak pracujeme, robíme to pre radosť nie pre peniaze, takže je v poriadku platiť nám subminimálnu mzdu, správne? Nesprávne! Nechodíme do práce ako deti do škôlky, aby sme sa zabavili a naši rodičia si od nás mohli trochu oddýchnuť. V skutočnosti naozaj potrebujeme peniaze, pretože tak ako všetci ostatní, musíme platiť účty. A čo je dôležitejšie naša práca má hodnotu a zaslúžime si za ňu adekvátnu odmenu. 

  • Postihnutí ľudia sú večné deti

Neexistuje nič také ako postihnutý dospelý, správne? Iba deti môžu byť postihnuté a aj tie z toho časom vyrastú tak, ako ste vy vyrástli z pomocných koliesok na bicykli…

Tento ableistický stereotyp spôsobuje, že množstvo rehabilitácií a liekov je dostupných iba pre deti. Deti totiž majú šancu, že z nich vyrastú zdraví dospelí. Ak ste sa pred dovŕšením osemnástky zázračne nevyliečili, ste stratený prípad a bola by škoda plytvať na vás peniazmi. 

Ale keďže postihnutí dospelí neexistujú, všetci s vami aj naďalej budú zaobchádzať ako s dieťaťom príliš nevinným a neschopným na štúdium na vysokej škole, prácu, samostatný život, manželstvo (len nám tu prosím nezačni rozprávať, že postihnutí ľudia majú sex! Veď budeme mať nočné mory!), chodenie do baru, cestovanie a všetko ostatné, čo dospelí ľudia bežne robia. 

Tento stereotyp je opäť šírený médiami, ktoré najčastejšie prinášajú reportáže o postihnutých ľuďoch, čo aj v dospelosti žijú s rodičmi. No namiesto toho, aby poukázali na to, že sa to deje kvôli nedostupnosti bezbariérového bývania, diskriminácii na trhu práce a nedostatočným príspevkom na osobnú asistenciu, prezentujú to ako niečo prirodzené, či dokonca žiaduce. Tento obraz podporujú tým, že s nami komunikujú ako s malými deťmi, alebo používajú slovne spojenia akými sa bežne opisujú batoľatá. 

Takáto reprezentácia je nesmierne ponižujúca a škodlivá, pretože umožňuje spoločnosti beztrestne nás diskriminovať.     

  • Postihnutí ľudia sú leniví

Sme leniví, keď žiadame o finančné príspevky na kompenzáciu nášho postihnutia. Sme leniví keď sa dožadujeme bezbariérovosti. Sme leniví, keď požiadame o pomoc. Sme leniví zakaždým, keď vám akokoľvek pripomenieme naše postihnutie. Správny postihnutý človek sa predsa nesťažuje a všetky bariéry prekoná bez pomoci a s úsmevom. 

Zdá sa vám, že preháňam? Keď som pracovala na Slovensku, moja šéfka ma obvinila z lenivosti zakaždým, keď som niekoho v kancelárii požiadala o pomoc. Podľa nej som totiž nepotrebovala pomoc, iba som chcela, aby za mňa kolegovia a kolegyne robili moju prácu. Keď som chcela delegovať manuálne úkony na mojich stážistov, obvinila ma, že som snob, čo ohŕňa nos nad manuálnou prácou a vyvyšuje sa nad druhých kvôli svojmu vzdelaniu. Musela som sa až rozplakať, aby konečne pochopila, že nepovažujem plnenie desiatok obálok za podradnú prácu, iba mi proste spôsobuje bolesť.

Dokonca ma bola schopná porovnávať s paralympijským plavcom, pretože narozdiel odo mňa vyšiel po schodoch do našej kancelárie bez najmenších problémov. On po tých schodoch nevyšiel bez problémov preto, že sa viac snažil a nehľadal výhovorky. Nemal s tým problém, lebo je to profesionálny športovec a ako taký ovláda svoje svoje telo omnoho lepšie než ja. 

Možno by sme sa všetci mali stať profesionálnymi športovcami, aby sa ableisti okolo nás cítili komfortnejšie. Len neviem, čo sa stane, keď budeme potrebovať pomoc s niečim iným…   


Sledujte moje sociálne siete alebo zdieľajte tento článok

Vo vojne nesmieme zabúdať na postihnutých ľudí
Margarita so slamkou: koktail nevydarenej reprezentácie postihnutých teplých ľudí

I am an activist with Spastic Cerebral Palsy. I am disabled and queer. On this blog you will find out why I am unapologetically proud to be both despite our society telling me that I should be ashamed.

5 komentárov

I am an activist with Spastic Cerebral Palsy. I am disabled and queer. On this blog you will find out why I am unapologetically proud to be both despite our society telling me that I should be ashamed.

komentárov 5

  • Mgr.Paula Postihačová

    A ešte mi napadlo, že je určite rozdiel dať tých 10 schodov raz, ako tá návšteva a musieť po nich behať 20 x denne, kvôli práci. Ibaže v tomto asi ableista rozdiel nevidí.. Pekný večer. Mgr. Paula Postihačová

  • Mgr.Paula Postihačová

    Zaujímavý článok. Iba poznámka, k tomu pohybu. Rozhodne som za debarierizáciu prostredia, sama mám totiž DMO. Ale spôsobom, ako ju udržať v takom stave, aby nám dovolila fungovať, je pravidelné cvičenie. Na DMO síce nie je liek, ale stav sa dá rehabilitáciou ovplyvniť. A z mojej skúsenosti, dokonca, dosť výrazne. To mi potom umožňuje zvládnuť aj ťažšie situácie s úsmevom . I Keď beriem, na vedomie, že to nemusí byť všeliek. Pekný deň, Mgr.Paula Postihačová

    • Kristína Lucien

      Zdravim Paula,

      súhlasím, že cvičenie môže mať na niektoré
      formy DMO pozitívny vplyv, rovnako ako chodenie do posilňovne má pozitívny vplyv na kondíciu zdravých ľudí, ale rovnako ako nikto neočakáva od zdravých ľudí, že každé ráno zabehnú maratón len aby sa dostali do práce, či do potravín nemali by sa ani od nás očakávať “podobné” fyzické výkony pri prekonávaní bariér. Nezáleží na tom, že vďaka rehabilitácii sa niektorým z nás bariéry prekonávajú ľahšie, bariéry by nemali existovať . A my by sme potom mohli cvičiť pre vlastný dobrý pocit a zdravie a nie preto, aby sme lepšie zvládli vyliezť tých 10 schodov, čo stoja medzi nami a našim pracoviskom.

      Prajem krásny večer
      Kristína

Zanechať odpoveď

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.